Kto nás zraňuje?

„Tri veci nemôžeš vrátiť späť: čas, ktorý uplynul, šíp, ktorý si vystrelil a slovo, ktoré si vyslovil. Vo svojom srdci zváž preto dôkladne každé slovo, ktoré chceš vysloviť a starostlivo si premysli každý skutok, ktorý máš vykonať“.                              

Višvaguru Mahámandaléšvar paramhans šrí svámí Mahéšvaránanda

Ak sa v našom živote stane alebo deje niečo, s čím bytostne nesúhlasíme alebo sa s tým hneď nevieme vysporiadať, najčastejšie sa zachováme tak, že začneme hľadať vinníka. Všade navôkol. A keď ho nenájdeme v konkrétnej osobe, tak to jednoducho hodíme na „osud, boha, náhodu, nešťastie…“.

Hodiť vinu na druhého je také jednoduché. Sme v tom dobrí. Zbavíme sa zodpovednosti za svoje konanie, pocity a prežívanie a zavesíme ju na krk druhému. Najčastejšie partnerovi. Alebo inej blízkej osobe. Naši milovaní si to proste najčastejšie „zlíznu“.

Veľmi sa mi páčilo, ako Lilia Khousnoutdinova v jednom webinári trefne poznamenala, že ženy sú expertky v psychologickom týraní mužov tým, že ich zo všetkého obvinia. Ženy, ruku na srdce – nie je to naozaj tak?

„TY za to môžeš, ako sa teraz ja cítim! TY TY TY! Tvoje slová zraňujú, ty sa ku mne chováš hrozne, nemal by si sa ku mne chovať takto, očakávam, že sa ku mne zachováš takto, povieš toto, urobíš tamto…“ a už padáme do bludného kruhu reakcií, chytáme sa nezmyselne za slovíčka. Topíme sa v emóciách. Bojujeme. Nekonečný boj. Vedomie zahmlené, nevnímame už človeka pred sebou. Z milovaného sa stáva úhlavný nepriateľ. Väčšinou sa pustí do boja aj partner, na ktorého strieľame. A v tomto boji niet konca. Niet víťaza. Sú len obete. Naoko možno jeden z bojovníkov získa viac energie, ale len nakrátko. Nie je to žiadna výhra. Oheň pohasne, ale stačí malá iskrička a znova vzbĺkne v plnej paráde.

V tej chvíli je na dobré položiť si otázku: Čo v nás je zranené? Sme to my, kto sa cíti zranený, alebo je to len niečo, s čím sa stotožňujeme (ego)? Čo nás zraňuje? Prečo nás zraňuje práve takéto konanie, slovo? Kde sú korene týchto zranení?

Odpovede treba v sebe hľadať v tichu, keď už je more v pokoji. Keď už emócie vychladli a my sa dokážeme dívať na vec z nadhľadu a bez osobnej účasti v danej situácii. Keď už je v srdci znova láska miesto bôľu. Ako nezainteresovaný pozorovateľ. Keď napríklad sledujete „zvadu“ dvoch blízkych osôb, dokážete veľmi jasne vnímať príčinu tejto zvady, prečo dané osoby reagujú, ako reagujú. A to ani nemusíte byť dobrí psychológovia. Jednoducho je to jasné. Osoby, ktoré sú však momentálne „v boji“, to nevidia a ani nemôžu vidieť, keď sú ovládané emóciami. Nereagujú zo svojej podstaty. Reagujú iba svojim naučeným programom.

Takýchto naučených programov reagovania na určité situácie určitým spôsobom máme v sebe neúrekom. Starostlivo sme si ich vypestovali počas svojho života, či prebrali tieto vzorce správania od rodičov, blízkych, okolia. Múdri ľudia hovoria, že všetky tieto programy vyplývajúce z rôznych emocionálnych zranení majú pôvod už v našom detstve. Vytvorili sme si ich ako obrannú reakciu, ktorú používame pri podobných situáciách v živote.

Ak sa pozrieme na seba v zápale emócie, kedy sa bránime, či útočíme, sme naozaj ako dieťa, ktorému niekto zobral hračku alebo mu nejakým spôsobom ublížil. Každý reaguje trochu ináč, na základe svojho temperamentu, ale v zásade sa väčšinou cítime ako obeť. Niekto nám ubližuje a tak reagujeme. Útokom alebo útekom. Buď „sa nedáme a nakladáme“ rovnako, alebo, a to je typické najmä u žien, utečieme – schúlime sa do klbka sebaľútosti a plačeme, ako nám bolo ublížené.

Nie som psychologička ani odborníčka na liečbu rán z detstva a ani neviem, ako odstrániť všetky naše naučené programy. To, čo napíšem, vychádza len z mojich skúseností a z môjho vlastného prežívania. Ale som si istá, že túto „liečbu“ neurobí nikto iný za nás. Že len my sami sa tomu môžeme postaviť priamo a vlastným sebaskúmaním hľadať odpovede a pochopenie daných situácií.

Višvagurudží v jednej prednáške povedal, že skôr, ako zareagujeme, máme sa niekoľkokrát nadýchnuť a vydýchnuť. Počkať pol minúty. A emócia utíchne. Zachytíme ju.

Jeden priateľ nám raz radil, že keď príde emócia a keď už už máme niečo na jazyku, tak sa jej máme „vysmiať“. Najskôr sa možno budeme smiať nasilu, ale potom to prepukne. Miesto pichľavej reakcie – srdečný smiech. Viete si to predstaviť? 🙂 Každopádne to stojí za pokus.

Každému z nás bude fungovať niečo iné. Dôležité je dokázať emóciu zachytiť a uvedomiť si ju ešte skôr, ako vybuchne. Aha, tam je. Prichádza. Sila, čo sa to v nás skrýva. Byť bdelý. Nenechať sa strhnúť do stereotypného programu, ktorý poznáme. A ak sa aj necháme – nevadí. Výčitky a pocity viny nič nevyriešia. Situácie sa budú opakovať a my môžeme trénovať.

Dôležité je uvedomiť si aj to, že v skutočnosti nikto nikoho nezraňuje. Zraňuje sa iba človek sám. Skôr, ako začneme druhých obviňovať, že nám ublížili, že sa voči nám zachovali nekorektne, škaredo, nevhodne… pozrime sa najprv do svojho vnútra. Pozrime sa na vlastné rany, ktoré reagujú na vonkajšie podnety od „vinníkov“. Títo vinníci sú však v skutočnosti našimi pomocníkmi. Vďaka ich „ubližovaniu“ zistíme, koľko rán a krívd si v sebe nosíme.

Ak nás niekto zranil, ak sa cítime zranení, nastal čas, aby sme tieto rany v sebe s láskou uzdravili. Potom z celého srdca poďakujeme tomu, koho sme sprvu uznali vinným z vlastného nešťastia.

My sami sa slobodne rozhodujeme, či sa necháme zraniť a budeme sa hrať na obete, ktorým bolo ublížené, alebo prijmeme všetko s bdelosťou a láskou a spracujeme danú situáciu vo svoj prospech.

Keď sa budeme dívať pohľadom neskaleným vlastnými predsudkami, uvidíme, že ten, kto nám ubližuje, je rovnaká bytosť ako my, hľadajúca cestu k liečeniu svojich vlastných rán. A vtedy miesto odsudzovania, hodnotenia a zatrpknutosti, zrodí sa v nás pravý súcit. V druhom uvidíme sami seba. A súcit zhojí mnoho rán. Našich, aj „vinníkových“.

A na záver. Jedným z najzásadnejších krokov k vyliečeniu rán je sebaláska, sebaprijatie. Ak sám seba dokáže človek prijať a milovať aj so svojimi nedostatkami a ranami, nebude viac druhých viniť z ublíženia, krivdy. Taký človek sa prijíma dokonca aj vtedy, ak sa cíti zranený. Uvedomuje si však ilúziu pocitu ublíženia a nie je vtiahnutý do vlastných bludných predstáv. Vie, že ten či onen pocit pominie. Že si ho sám slobodne zvolil a preto aj on sám sa tohto pocitu môže slobodne vzdať. Pocity vznikajú na podklade myšlienok. Skutočná je však len láska. Stav, kde niet miesta pre myšlienky, ilúzie, emócie… stav bytia v prítomnosti.

Potom človek príjme do svojho srdca aj ostatných bez ohľadu na ich vlastnosti a uvidí, že nedostatky druhých sú len zrkadlom tých jeho vlastných.

.