Choroba a nuda – spojenci alebo nepriatelia?

„Aké krásne je byť chorý – spoznávať chorobu a nebrániť sa, lebo ona odíde sama, zanechávajúc telo očistené, nové.“

František Drtikol

Ak patríte medzi ľudí, ktorí fičia v jednom kole a nevedia si v každodennom zhone nájsť čas na oddych, na seba, na dobytie bateriek – skôr či neskôr si vaše telo povie dosť a zastaví vás samo – trebárs aj obyčajnou chrípkou.

Vtedy sa už jednoducho musíme zastaviť a vypnúť.

Dôležité je aj to, aký postoj k chorobe zaujmeme. Či budeme hrať rolu obete a budeme nešťastní, že nám choroba prekáža vo vykonávaní našich aktivít, že nám bráni ďalej fičať na plný pohon. Alebo ju prijmeme ako požehnanie, dar, že sme sa konečne mohli zastaviť a oddýchnuť si.

Konečne môžeme len tak ležať, čítať, či dokonca pozerať televízor. Obyčajné veci, ktoré si počas bežného týždňa jednoducho nemáme kedy dovoliť.

A tak sa ich počas týždňa na maródke môžeme nasýtiť do sýtosti.

Až nám to oddychovanie začne liezť na nervy.

A my si uvedomíme, že aktivity, ktoré nám občas lezú na nervy počas týždňa a obviňujeme ich, že nám bránia v napĺňaní iných, nepovinných aktivít – že nám už vlastne chýbajú. Že sú v skutočnosti aktivitami, ktoré naozaj robíme radi.

Len sme to nevyváženým príjmom a výdajom energie prestrelili.

Začíname si vážiť, to, čo máme. Povieme si, že teraz sa už naozaj pokúsime aj do toho perného týždňa vtesnať aj chvíľky pokoja pre seba, kedy si nájdeme čas na tichú meditáciu, knižku, prechádzku či inú, srdcu blízku aktivitu.

Aby nám nabudúce nemuseli dôjsť baterky. Aby sme včas zachytili alarm ubúdajúcej energie a stihli sa nabiť.

V bežnom zhone nemáme príležitosť sa naozaj začať nudiť. No po troch-štyroch dňoch oddychovania v posteli, keď už je vám aj zdravotne lepšie, už ste prečítali kúsok z každej knihy, pozreli pár filmov, rozjímali nad životom – začína sa vám ta nuda pomaličky zadierať pod kožu.

A nuda je dobrá. Núti nás pohnúť sa vpred. Núti nás zamyslieť sa, kam chceme svoj život posunúť.

Predstava ničnerobenia a ležania v posteli ďalších pár dní začína byť hrozivá.

A tak vzniká priestor pre nové nápady, podnety, aktivity.

Stavím sa, že každý génius, ktorý niečo vymyslel, sa musel určitú dobu svojho života riadne nudiť, respektíve musel byť znudený ničnerobením, nezmyselným pretĺkaním sa. A vlastne teda zmyselným. Lebo potom sa z neho stal génius.

A tak teda zostáva na záver povedať len obligátne „všetko zlé je na niečo dobré“. Alebo ináč. Nič nie je zlé a dobré. Ono to jednoducho je. A je na nás, čo si z toho zoberieme.